P Posledne dva, možno tri dni na nich často myslím. Nie príliš intenzívne, ale vracajú sa neodbytne, nástojčivo ku mne v mojich myšlienkach ako tenisová loptička odrážaná od steny tréningovej haly. Prečo je to tak nemám ani poňatia. Jedno je jasné, mám nepríjemné pocity viny, zlyhania a aj sklamania. Seba aj ich, aspoň si myslím, že aj ich, aspoň tú aktívnu básniarku, ktorá nás pozývala na svoje čítanie a nasledovné posedenie pri vraj fantastickom guláši. Ani oni sa neozvali, aspoň ona sa mohla!
Dnes už ich mena neviem, mám to niekde poznačené, pred očami mám básnika, ktorý mal záľubu - asi jeho zberateľský koníček - v nápadných kravatách a daroval mi svoju knižku aforizmov. Mal by som pre neho prekrásnu kravatu s motívom slonov v pestrofrebných farbách, autor známy módny dizajner. Mám vôbec zbytočnú zbierku kravát ešte z časov, kedy som zbytočne pracoval a pokúšal sa seriózne pôsobiť. Mám na jednej krásnej kravate aj hrochov, toľko kvôli vážnemu vzhľadu…
Ale už dlhšie som si zas na nich nespomenul. Nedá sa brodiť len trápnym blatom, jeden by dostal chronickú depresiu. Ale ani vonkoncom iné spomienky z úplne iného zákutia mozgu nezaručujú zlepšenie nálady. Dnes už vôbec nie…
Dnes je Medzinárodný deň študentov. Niekedy pred pol storočím som medzi nich patril, dlhý čas som bol aj ja študent. Bol to krásny čas, ktorý som užíval často ako keby niekto vypustil tie na kravatách spomínané zvieratka do obchodu s filigránskym sklom. Spätne zahanbene myslím, že som za sebou zanechal riadnu paseku črepín. Alebo triesok, ktoré sa štiepali, vyletovali z mojich drevených ikon, keď som sa pokúšal ich nejako obrábať. Sám som bol určite ako kolos na hlinených nohách, pôsobil ako Golem, ktorému nedali šém. Hubou som bol veľký, veľký hochstapler, študent, ktorý výborne hrá svoju úlohu s dokonalosťou profesionálneho hráča, školeného herca, ktorého obživou bol potlesk, dôležitejší než denný chlieb.
Dnes je tomu dobre cez päťdesiat rokov, ale určite to nebol dnešný dátum. Je nádherná jeseň. Vtedy to bola nádherná jar. Jar, kedy sa prebúdzali živly, napríklad študenti, povolili nám dokonca majáles, nevídaná, neslýchaná vec. Presne neviem, ako to prebiehalo, prečo to bolo práve tak. K. bol snedý, vysoký, s kučeravými čiernymi vlasmi, takže automaticky musel byť “O-telo”. Othello. Som nepatrne nižší, tak mi prischla úloha Jága. Prečo ale sme sa preobliekli za šejkspírovskú drámu si napamätám. Možno len preto, že som priniesol kopu šermiarskych kordov z klubu, kde som sa pokúšal preniknúť do tajov šermiarskeho umenia. Mali sme tuším aj akési pochabé nohavice ako tie dievčenské pančuchové, zlomky kostýmov z divadla, historické klobúky, ale už to celkom presne neviem. Naša skupina mala pri defilé veľký úspech. Othello na jeho korde, ja na mojom, sme nastokli dlhú bielu papierovú rolu a tento transparent bez textu sme slávnostne niesli v čele pochodu. Zdalo sa, že inteligentné publikum chápalo - cenzúra! Povestná pražská jar mala ešte len vypuknúť, my sme boli tie prvosienky.
Sprievod skončil v povestnom internáte v lese, kde neskôr veľmi slávna skupina núkala hudbu do tanca. Nátresk ako v sardinkovej škatuli. Bolo treba organizovať vstup, lebo pri sklenených dverách číhali rôzne úskalia. Budúca elita národa zabúdala na slušné mravy.
Poriadková služba bola neznámym pojmom. Ozbrojená šejkspírovská skupina tu prišla ako na zavolanie. Ten slastný pocit moci - máš v ruke obušok, pardon, kord - mihnutím oka stávaš sa autoritou. Zažívaš prvé opojenie z možnosti úplatkov. Môžeš rozhodovať podľa osobných výhod, môžeš si užívať, si dôležitejší než sračka…
Ranné prebudenie na barovom pulte v prázdnej.sále, lúče jarného slnka, nikto nikde, tie dámy v rôznych prevedeniach - len ľútosť premárnenj noci po nich zostala. Zahanbene pozbierať, spočítať a kontrolovať svoje požičané kordy a nastúpiť s nimi v náručí a s opicou v hlave úmornú cestu do tvrdej reality, zase do všednej skutočnosti…
Doboha, ja vás naučím demonštrovať, banda intelektuálska!
Dnes je typický jesenný deň. Všetky “baby” z onoho babieho leta dospeli a ak nepôjdu dnes demonštrovať za demokraciu a slobodu, tak si možno spomenú na prvé krôčky vo výuke korupcie u dverníka s obuškom, pardon kordom, pred dverami internátu, za ktorými tiekol nektár za zvukov nebeskej hudby Pala H.
