O poverách, po Verách a iných ženách...

Ani tento raz!

I am lucky, ale…ešte za celých 77 rokov života som NIKDY nenašiel štvorlístok!

Sú ľudia - jeden z nich žije vyše pol storočia tesne v mojej najjasnejšej a najtemnejšej blízkosti oprávnený titulom manželka - (po nemecky z neznámych dôvodov “Gemahlin” nazývaná, hoci nejako priamo s mletím, zošrotovaním, s roztrhaním, rozotrením na prach, toto označenie ani oprávnenie nemá, najskôr ešte tak s fyzickým zmenšovaním vykonávaným pomocou mažiara a mentálnym minimalizovaním pomocou trvalej nervy drásajúcej fyzickej prítomnosti, spojenej s nemožnosťou úniku po dobrom), ktorí sú v stave svoje šťastie neustále nájsť, možno aj v spánku. Tí o svojom šťastnom osude často ani nevedia.

Tá moja pani nečakane pri sto kilometrovej rýchlosti zreve a vyľaká na ma smrť ako riadiča koncentrovaného na úplne iné veci, ako napríklad na okrúhlosť zákrut okolo defilujúcich zadkov účastníčiek cestnej premávky, aby som okamžite zastavil. Vyskočí  - div nie robinzonádou hodnou najlepších bránkárov loptoých hier - do priekopy, do záhonu veľkosti japonských záhrad v strede tokijského chodníku, do škáry medzi prasknutým betónom zapusteného stožiaru trolejbusového vedenia, do medzery neporiadne murovanej rady tehál, aby vylovila ten pre mňa nedosiahnuteľný, neviditeľný štvorlístok, ktorý mi hrdo prezentuje a zlisuje do mojej peňaženky alebo svojej agendy, ktorá už vyzerá ako špenátový koláč pred vložením do rúry. 

(Zastaralo aj do trúby, lebo trúba je skôr naporúdzi, “ten trúba” ide už vyše polstoročia ako verný šofér s ňou…) 

Sám sa cítim už ako “trubač”, pretože na štvorlístky neverím, to je dáke spiknutie proti mne!