“Milý kolega Havran”, hovorí šéfredaktor, “než som sa stal šéfredaktor, musel som veru tiež veľa papúškovať, hlavne čo hovorili tí mocní...nič sa neboj, aj papagáj je pekný vtak!”
“Nejako to všetci bez otrávenia strávime, v zdraví prežijeme…”, pokračoval šéf po krátkom zamyslení.
Bez druhej lebo aspoň dvojsedadlovej latríny to nejde…
Ulovil som diviaka
v bruchu teraz huláka
kto z hajzlu ho konečne odláka
dáma sa nám pokaká
Dráma
Osoby a obsadenie:
Shake beer, Ó telo,démonická Mona a Jakub
… pretože neumreli užívajú napriek Mórovi a rasistickému Kubovi svoju slávu dodnes.
Ako to bude keď konečne prejdeme na trvanlivú energiu z čistých zdrojov, nezakalených neskalenými snahami po ziskoch, keď konečne zvíťazíme nad všetkými škodliviny tvoriacimi zdrojmi? Odstránime konečne všetky tie kravy ktoré tvoria plyny viacerými spôsobmi, primárne i sekundárne, po použití ich mäsa ľudožrútmi žijúcimi ešte stále medzi nami?
Zaiste nie!
Miesto benzínu, nafty a podobných svinstiev ako uhlie a jadrová energia máme dokonalú náhradu v elektrickej energii, ktorá je trvanlivá a čistá ako panenská duša…
Jej energia je jednoducho dostupná, zástrčiek nájdeme všade dosť. Produkcia z elektrických prúdov vanúcich v zelených mozgoch je trvanlivá a nevyčerpateľná, pokiaľ ti živí budú...
Pre elektromobile to funguje už dnes, aspoň čiastočne...
Zlý muž sa volal Dewsbury. Mal vyše sto kíl a vlasy ostrihanné na ježka. Ako všetci jeho spoluhráči v kanadskom hokejovom mužstve. My sme nevedeli, že v Kanade bolo zvykom koučov určiť vopred hráčov, ktorí mali značkovať zlých mužov, provokovať a prípadne sa so súperom na ihrisku pobiť. Takže Dewbury mal nenávisť a obdiv fanúšikov vopred istý. Odpor, láskanie, pískanie a obdiv sa miešali v pravej kaši toho, čo Nemci trefne nazývajú Hassliebe - nenávistná láska. Predpokladám, že dámam spôsobuje takýto zavalitý strašiak
veľmi zmiešané pocity, strach a žiadostivosť, hrôzu a túžbu, chcenie. My puberťáci sme obdiv vyjadrovali napodobováním, každý chcel hrať hokej, tvrdo, a surovo a hlavne každý sa nechal ostrihať “na ježka”! Mojej vtedajšej priateľky - ktorú som nota bene ešte nemal ale si ju nejako vysníval - vy som sa bol spýtal, či si to nechala tiež ostrihať na ježka. Určite ano!
“Máš to na ježka, prečo?”
“Aby som konečne zbavila verejnosť tých vybájených mýtov, že ježkovia žerú jablka a nosia ich napichané na svojich ostňoch. To si vymysleli asi grafici, ilustrátori kvôli farebným efektom. Veľa ľudí nevie, že sú to mäsožravci, ktorí žiadnu zeleninu a mliečne výrobky nežerú. Nepohrdnú psou, kočacou stravou a po nociach lovia slimákov. Chlap, ktorý sa dostane ku mne príliš blízko by mal vedieť, že žiadny jeho zošúverený uslintaný slimák nemôže byť svojím osudom istý, niekedy ich požieram ako prav nymfomanická Medúza.”
“Takže s tým Dewsbury to nemá nič do činenia?”, spýtal som sa pomerne vystrašený.
“Maximálne tak kanadský žartík, nič viac,” odvrkla moja vtedy ešte neexistujúca priateľka.
Bolo to myslím okolo roku 1960 a holiči ovládli strihanie a ježka, než ho podstatne neskôr vystriedala móda na havla, hoci o českom prezidentovi sa vtedy ešte ani nesnívalo...
Tento stav ešte trvá. Deň po oslavách...
Pri oslave okrúhleho jubilea, keď som mal sto rokov po druhý či tretí raz mínus vtedy presne tridsať rokov, plával som veselo v teplej vode curyškého jazera tak, že som počítal tempa ako to robím vždy, ale pri sedemdesiatom som musel povinne meniť štýl. Tak som prešiel všetkými druhmi plávania minimálne päťkrát v nádeji, že som teda dokopy oslávil sedemdesiatku aspoň jednotkou. Kilometra. Teraz by som si mohol tak akurát pískať...
Plávali sme osudovo. Ja dokonca priveľmi. Z vojenského cvičenia v uzavretom priestore menom Libava som prišiel bez koruny. Tak som preplával, aby som nemusel platiť vstupné. Oblečený, veď som mal dohola ostrihanú hlavu, takže ma tie džínsy nesťahovali pod vodu.
Mladá pekne vyvinutá dáma mi kvôli mojej drzosti venovala pivo z toho papierového pohára.
Za tri mesiace som sa s ňou oženil, ale to predbieham. Neviem, kam sa ponáhľam, veď som s ňou ženatý ešte dnes, päťdesiatštyri rokov bezmála, takže mám čas...
.
V zdravom tele hnilý duch ale žije...
Možno to aj skutočne platí. Mens sana in corpore sano. Kto ktorý verí tomu, čo sa tu tým hlása je blahoslavený medzi pospolitými ľuďmi. Mudrc to ešte žiadny nie je, len veriaci, možný aj naivne veriaci. Aby niekto prekonal takúto hranicu musí byť zrejme lekár. Alebo aspoň ranhojič. Felčiar. Alebo ak má spojenie s chemickým priemyslom mastičkár. Hovorí sa že z tupca “ani za tri roky z neho mudrca” neurobíš. Lekár na to potrebuje zvčajne šesť rokov a to je iba základ. Ale je z neho potom relatívne veľký mudrc. Píše sa MUDR, to “c” je tam záhadne pripojenie. Možno etymologická chyba...náhoda, podobná ako náš kalendár s priestupným rokom.
Tak ten Mudr, ktorý ma pred 77 rokmi a pätnástimi minutami vytiahol na svetlo božie nemusel byť príliš veľký mudrc, aby neskôr prehlásil, “že som dobrý ako peceň chleba”, vraj “keď spím, ani jesť nepýtam”! To je obvykle u všetkých nemluvniat tak...Prosto čo “Mudr” to aj hneď mudrc. O zdravom duchu v zdravom tele ani muk! Pritom bolo očividné, že napriek zdravému telu duch chrnel, pretože na tie časy si absolútne nič nepamätám. Myslím si, že keby ten duch fungoval, niečo by som si pamätať aj mohol, nie?
Dnes mám telo zhumpľované, troske nápadne podobné, za to ten duch sa derie na povrch, hlási sa k slovu, domáha sa byť počutý, chce mať váhu, hoci je abstraktný, astrálny.
Ergo: V chorom tele ešte zdravší duch? Kvôli nutkaniu spomienok nie ani zdravší ako skôr dravší duch. Rokmi nahromadené spomienky, reflexie, asociácie zapchávajú lievik, ktorým sa to všetko derie na povrch. Pamäť nesie čestnú úlohu, básnenie, zakresľovanie ešte viac.
Ľudia, ktorí niečo v živote dokázali tú potrebu mať nemusia, tí druhí, ktorí za nich tie ich memoáre napíšu o to viac. Nedokázal som takmer nič, tak si musím písať spomienky sám.
O to voľnejšie, slobodne, si môžem vymýšľať, básniť, prebásniť, vysmiať sa, chváliť sa…
Ten spomínaný lievik treba radikálne prepchať, pri najhoršom odlomiť, nechať spomienkam dravý prietok do prítomnosti, hromadiaci nános, čo by zapchať chcel, nemilosrdne vidlami odstrániť.
Tak začínam...už som aspoň dvadsať minút na svete, asi stále ešte v Evangelickej nemocnici kde má zastávku troleybus čislo trinásť a kde v kiosku sa dali kupovať cigarety na kusy, dennú tlač a ukradnúť vonku vyložené drahé literárne magazíny. Dnes je z tej známej nemocnice tuším starobinec, kiosk zmizol a za neznámym vchodom otvorili bar. Pod prístreškom zastávky sme o polnoci cestou z predstavenia opery Carmen premokli na kosť, takú búrku som ešte nezažil, vodopády sa valili od hradu, kanály prestali jestvovať. Nočný trolejbus prišiel po hodine, pršať dávno prestalo.
Modré vlasy…
Oči po kúpaní…
Začiatok...sto rokov mínus dvadsaťtri
Vrátili me sa z cesty a stál pred domom: (Foto renomovaný fotograf Alan Hydža, dúfam, že nám odpustí.) Hoci lišiak stál a pózoval ako prof...
