veľké jubileum -začiatok

.

V zdravom tele hnilý duch ale žije...

Možno to aj skutočne platí. Mens sana in corpore sano. Kto ktorý verí tomu, čo sa tu tým hlása je blahoslavený medzi pospolitými ľuďmi. Mudrc to ešte žiadny nie je, len veriaci, možný aj naivne veriaci. Aby niekto prekonal takúto hranicu musí byť zrejme lekár. Alebo aspoň ranhojič. Felčiar. Alebo ak má spojenie s chemickým priemyslom mastičkár. Hovorí sa že  z tupca “ani za tri roky z neho mudrca” neurobíš. Lekár na to potrebuje zvčajne šesť rokov a to je iba základ. Ale je z neho potom relatívne veľký mudrc. Píše sa MUDR, to “c” je tam záhadne pripojenie. Možno etymologická chyba...náhoda, podobná ako náš kalendár s priestupným rokom.

Tak ten Mudr, ktorý ma pred 77 rokmi a pätnástimi minutami vytiahol na svetlo božie nemusel byť príliš veľký mudrc, aby neskôr prehlásil, “že som dobrý ako peceň chleba”, vraj “keď spím, ani jesť nepýtam”! To je obvykle u všetkých nemluvniat tak...Prosto čo “Mudr” to aj hneď mudrc. O zdravom duchu v zdravom tele ani muk! Pritom bolo očividné, že napriek zdravému telu duch chrnel, pretože na tie časy si absolútne nič nepamätám. Myslím si, že keby ten duch fungoval, niečo by som si pamätať aj mohol, nie?

Dnes mám telo zhumpľované, troske nápadne podobné, za to ten duch sa derie na povrch, hlási sa k slovu, domáha sa byť počutý, chce mať váhu, hoci je abstraktný, astrálny. 

Ergo: V chorom tele ešte zdravší duch? Kvôli nutkaniu spomienok nie ani zdravší ako skôr dravší duch. Rokmi nahromadené spomienky, reflexie, asociácie zapchávajú lievik, ktorým sa to všetko derie na povrch. Pamäť nesie čestnú úlohu, básnenie, zakresľovanie ešte viac.

Ľudia, ktorí niečo v živote dokázali tú potrebu mať nemusia, tí druhí, ktorí za nich tie ich memoáre napíšu o to viac. Nedokázal som takmer nič, tak si musím písať spomienky sám.

O to voľnejšie, slobodne, si môžem vymýšľať, básniť, prebásniť, vysmiať sa, chváliť sa…

Ten spomínaný lievik treba radikálne prepchať, pri najhoršom odlomiť, nechať spomienkam dravý prietok do prítomnosti, hromadiaci nános, čo by zapchať chcel, nemilosrdne vidlami odstrániť.

Tak začínam...už som aspoň dvadsať minút na svete, asi stále ešte v Evangelickej nemocnici kde má zastávku troleybus čislo trinásť a kde v kiosku sa dali kupovať cigarety na kusy, dennú tlač a ukradnúť vonku vyložené drahé literárne magazíny. Dnes je z tej známej nemocnice tuším starobinec, kiosk zmizol a za neznámym vchodom otvorili bar. Pod prístreškom zastávky sme o polnoci cestou z predstavenia opery Carmen premokli na kosť, takú búrku som ešte nezažil, vodopády sa valili od hradu, kanály prestali jestvovať. Nočný trolejbus prišiel po hodine, pršať dávno prestalo.

Modré vlasy…

Oči po kúpaní…

Začiatok...sto rokov mínus dvadsaťtri