Deň po...o plávaní.

Tento stav ešte trvá. Deň po oslavách...

Pri oslave okrúhleho jubilea, keď som mal sto rokov po druhý či tretí raz mínus vtedy presne tridsať rokov, plával som veselo v teplej vode curyškého jazera tak, že som počítal tempa ako to robím vždy, ale pri sedemdesiatom som musel povinne meniť štýl. Tak som prešiel všetkými druhmi plávania minimálne päťkrát v nádeji, že som teda dokopy oslávil sedemdesiatku aspoň jednotkou. Kilometra. Teraz by som si mohol tak akurát pískať... 

Plávali sme osudovo. Ja dokonca priveľmi. Z vojenského cvičenia v uzavretom priestore menom Libava som prišiel bez koruny. Tak som preplával, aby som nemusel platiť vstupné. Oblečený, veď som mal dohola ostrihanú hlavu, takže ma tie džínsy nesťahovali pod vodu.

Mladá pekne vyvinutá dáma mi kvôli mojej drzosti venovala pivo z toho papierového pohára.

Za tri mesiace som sa s ňou oženil, ale to predbieham. Neviem, kam sa ponáhľam, veď som s ňou ženatý ešte dnes, päťdesiatštyri rokov bezmála, takže mám čas...