Hmla pred predposledného letného rána pôsobila na oči ako keby pozorovali svitanie tohto krásneho dňa z kýbla plneného mliekom. Smotana na riasach, maslo na hlave, syr na vtákovi ako pri ilustrácii vrany s kusom ementála v zobáku. Niekde som to myslím videl, čierna vrana, ale žltý zobák a syr. Podobne, ako sa blbo kreslieva jež s napichnutými jablkami na kožúšku. Takého ježka môžeš dlho hľadať, ktorý by vysedával pod jabloňou, kým by mu padlo jablko na hlavu. To by sa on ako všežrút skôr nechal nájsť niekde schovaný v kríku, ako číha s otvorenou hubou na pečené holuby, ktoré padajú jednému do huby. Mlieko kleslo, sadlo ešte nižšie, neskôr zase stúpne, vykysne a bude z neho smotana, ba možno tvaroh či jogurt, závisí aj od človeka, ktorý dostane to vedro mlieka na spracovanie.

Mňa sa to netýka. Na výrobu mliečnych výrobkov nemám. Nechám to na osvedčené bulharské korene pani manželky, tí tam dole výborne vedia ako na to. Mám iné povinnosti, skôr starosti. Náhodou som prišiel ku stránke na internete, ktorá ponúkla e-knihy na stiahnutie zadarmo. A nie hocijaké, literatúru z najfajnovších písacích nástrojov, vrátane mozgov.

Do vyhľadávania som sa dostal kvôli deravej pamäti. Takmer celý včerajší večer a počas dnešnej noci mi straší v hlave slávna kniha Karla Čapka “Vojna s mlokmi”. Samozrejme, niekde dole medzi stovkami nahromadených kníh ju mám, ale kto to tam v tom bordeli nájde? Po početných sťahovaniach som katalogizáciu knižnice vzdal. Horšie, že už nič neviem. Je to tam - nie je to tam? Totiž v tej knihe. Chcú sa protagonisti čapkovej knihy stretnúť niekde - pod lipou? -, keď vojna s mlokmi skončí a niekto z nich sa zbaví nedôvery voči moravskému spôsobu prípravy zelí, alebo si to všetko pletiem so skokom o žrdi?

Takto narýchlo to v tej zadarmo stiahnutej elektronickej verzii nenájdem. Je to veľa stránok. Márne som po internet zdával hesla ako, “pod lipou”, “moravské zelí” a samozrejme “Čapek”, “mloci”, “vojna” a podobne, ale okrem skvelého objavu na získanie kníh zadarmo som nenasiel zatiaľ nič. Situácia sa stáva časom neznesiteľná. Hrozivá! Vojna už vypukla.

Trápený cez noc ťažkými snami plávajúcimi na močovom vankúši plným močovým vrecom? - anglicky “urinary bladder”, všetko je dnes tá agresívna angličtina, všade sa rozťahuje a cpe, ale slovenský preklad som nenašiel, preto čechizmus ako “terminus technicus” - mi môj nedostatok vedomostí a moje čierne diery v hlave nedali spať, až pocit, že mi ten nabitý močový MECHÚR - ajhľa, a tu sa ten preklad vynoril akoby z jasnovideckého sna sám od seba! - praskne a tak ma to vyhnalo k počítaču, sa nový deň a ťažké máry rozjasnili. Všetko bolo naraz jasné, žiarivé…

Pre Tutanchamuna, kde je tu nejaký strom - praskne mi močový mechúr!?!

Svitlo mi, napriek mliečnej kaši za oknom, viď text na začiatku, že po A: jeseň začne až o dva dni a nie zajtra, ako som mylne myslel a za B, že Čapek napísal rozpravu týkajúcu sa nedôvery okolo viery a “moravského zelí” v “Továrni na absolutno” - pozri citát nižšie - a nie ako si to moje čierne diery poplietli s knihou “Vojna s mlokmi” a skokom o žrdi! Citát:

„Na Moravě,“ ozval se pan Brych, „dělají zéli jako kaši. Já tam byl jako tovaryš. Zrovna vám teče.“

„Ale jděte,“ divil se páter Jošt. „Zelí se musí přece procedit. Ale nepovídejte, to ani nemůže být k jídlu.“

„No; a jedí to tam. Lžicema to jedí.“

„To je hrůza,“ trnul kanovník. „Lidi, to je divný národ. Vždyť přece zelí se musí jen omastit, že, pane Binder? To já nechápu, jak to může někdo dělat jináč.“

„Víte,“ řekl pan Brych zamyšleně, „ono to asi je jako s tou vírou. Taky člověk nepochopí, že jinej může věřit něco jiného.“

„Dejte pokoj,“ bránil se páter Jošt. „A to bych spíš věřil v Mohameda, nežli bych jed jinačí zelí. To přece dá rozum, že se má zelí jen omastit.“

Tiež sme mnohí verili, obzvlášť okolo roku 68, nie?, že vojna a podobné hovadiny sú navždy nezmysel, totálna blbosť...Hovadina, ano, hovadina to bola a bohužiaľ aj je, ostane nám asi večne, opak zostane ako zbožný sen na veky. Už dávno začala tá nová vojna…

Bojujem za svoje uzdravenie tým, že denne bez ohľadu na počasie, bolesť a nechuť sa na hranici sebatrýzniacej azkézy vydávam napospas sadistickým ženským - nemôžem v tomto súvise užiť eufemizmus ženičkám, dievkam, krasavicam, anjelom a podobne - sú to netvory, ktorí ma mučia, pletúc pritom fiktívne svetre alebo čítajú noviny ako u kaderníka, aby im ušiel čas, kým sa spotený niekde schvátim alebo dorantám. Konečne som privezený domov, stúpam vrzgajucimi schodmi ku kúpeľni a boj pokračuje nemilosrdne ďalej.

Je to vojna - ešte nie s mlokmi, vojna s moľami! Také niečo nepoznám, za všetky tie roky nezažil. Vyhladovelé mole ma vítajú na spôsob verného psíka, ktorý vyskakuje svojmu pánovi až do tváre, nadšený a plný očakávania nejakej dobrôtky, klobásky par excellence. Stali sa z tých zdivočených môľ mäsožrúti? Koniec požierania perzských kobercov, koniec žrania nemenej drahých škótskych vlnených svetrov? Sedím v pomyselnom bezpečí na hajzlovej doske a kľud nemám. Nad vaňou odpočíva jedna. Musím prerušiť, mám šancu, ubiť ju tam. Úspech, neúspech. Na bielych kachličkách šedý fľak, úspech! Len aby som z tej záchodovej misy opäť nespadol ako minule. Vstávanie je ešte stále problém číslo jeden, ale v kúpeľni sa dá aspoň dobre chytiť vane a pozviechať sa. Ale v otvorenom teréne?

Ako to všetko súvisí s moravským zelím? Desaťročný som smel možno prvý raz v živote vyjadriť svoje želanie s vyhliadkou na stopercentný úspech. Vraj čo by som tak chcel dostať ku môjmu prvému dvojčíselnému jubileu, znela prekvapujúca otázka mojej mamy. Nemenej prekvapujúce želanie malého tukyho na rozhraní vekov: veľa kapustných fliačkov. Kapusta slovensky znamená zelí, pozn. prekladateľa. “Krautfleckerl”, rakúsky. Do dnešných dní môj tajný prostriedok proti depresii. Mám pripravený sáčok kyslej kapusty, všetky potrebné ingrediencie, teoreticky by som vždy mohol spustiť. Nikto ich neurobí tak dobre ako ja sám.

A zriedka niekto píše tak dobre ako Karel, nielen kvôli zelí ho čítam rád…