Šalom!שלום
Neviem “magyar”-sky, “nem tudom”! Ale ani môj otec nevedel. ale…
Sedeli sme z neznámeho dôvodu na peróne nádržia hlavnej stanice v Bratislave. Otec asi musel mať nejaký dôvod, prečo sme tam sedeli pri zateplenom pive a čakali. Dnes poviem “ako na Godota”, vtedy som o Godotovi ešte nič nevedel, skôr o Golemovi.
“Dobrý deň pán inžinier”, pozdravil neznámy muž a prisadol si k nám. Neviem o čom sa potom spriadal živý dialog, pretože po maďarsky neviem. Ale ani môj otec nevedel a preto ma tok rozhovoru fascinoval. Otec sedel opretý dvomi rukami o jeho vychádzkovú palicu, zaujato sa tváriac sustredene načúval neznámemu a v pravidelných intervaloch prizvukoval “igen”, čiže po maďarsky slovo súhlasu, naše “ano”. Môj obdiv som mu vyslovil ako sme boli opäť sami, na čo sa len poťuchlo uškrnul. “Ohromne sme si porozprávali”, mienil v smiechu.
Netušil som, aké gény som ako prídavok k tým známym, dostal do vena. Dobre pol storočia neskôr som sa ocitol v podobnej situácii. Vykrivkal som k brehu curyšského jazera, plaváreň mala už po sezóne ale slnko sa ešte nevzdávalo. Z teplej vody jazera vyliezol mokrý muž len v plavkách, závidel som mu trochu a pokračoval v mojej zdravotnej púti. Motal som sa hore dole v kruhu, aby som nevošiel do tieňa tých starých krásnych stromov, lebo pod nimi bolo medzitým podstatne chladnejšie. Pred zamknutou opustenou šatňou obľúbeného kúpaliska niekto tmavo oblečený telefonoval relativne väčším mobilom. Cupkal som ďalej ako v klietke ohraničenej jesenným slnkom. Alpské kulisy, ktoré sú nastrčené na južnom koni jazera, boli zahalené oparom, povestnú legendami opradenú “Vrenelinu” - Vrenelisgärtli - záhradu bolo napriek jej takmer 3000 metrovej výške sotva rozoznať, práve dnes, keď som o nej chcel vnúčatám rozprávať.
Občas som pozrel na parkovisko, či neuvidím ich auto, ale meškali. A ukázalo sa, že aj zmeškali! Zmeškali historickú udalosť - byť svedkami o nesmiernej múdrosti, schopnosti, inteligencie a hereckého talentu ich starého otca, teda mňa.
Mal som dojem, ako keby ktosi na mňa volal. Hlas bol intenzívnejší a tmavo oblečený muž sa pohyboval smerom ku me. Až teraz som zbadal na jeho hlave jarmulku, teda kippu. Spoznal som aj reč, ktorou sa mi prihováral. Hebrejsky. Vytrvalo s úsmevom opakoval mne neznáme slová ale mimike sa dalo porozumieť. Žartovne sa ma vypytoval, či aj ja nevojdem do vody, melódiou hlasu sa dalo tušiť, že je to fantastické, odporúčania hodné. Tak som mu naľúbeznejšou švajčiarskou nemčinou ktorú som schopný na mojom hlasivkovom nástroji vylúdiť, za pomoci pantomímy mojich oporných palíc vysvetlil, že už štyri som v jazere nebol, ale pred mozgovou porážkou aj štyrikrát denne.
Rozpútal sa medzi nami živý zaujímavý dialóg. Teraz nechápem, ako sme si mohli tak výborne rozumieť. Pretriasli sme diagnózy, liečebne, fysioterapojtov, predošlé zamestnanie, nemocnice, kvalitu lekárov, perspektivy, len o politike a sexe nebola zatiaľ reč. To bude nabudúce, včera sa musel pohľadom na jeho drahé hodinky odporúčať s omluvou, že je šabat a stretneme sa zase tu, on chodí sem plávať, ja mám sa tam prechádzať, keď už je vstup na pláž zdarma. Popriali sme si “shabbat shalom”, on mi pridal vinš na uzdravenie, ukázal smerom k nebu aby všetko išlo nahor…to bola premiéra môjho dialógu hebrejsky.
Celý večer som bol včera smutný, že tú reč neovládam...keď už vyzerám ako starý rabín!
שַׁבָּת שָׁלוֹם
