poviedka o zakliatej opici u p. TlusŤjocha

 Once upon a time žila krásna princezná Kinga. Jej najväčšie želanie bolo pracovať na poli, kde chcela rozsievať dobrotu. Navštevovala za účelom prípravy na túto náročnú činnosť kurzy psychológie, komunikácie, manažmentu, agrárnej techniky, kreslenia a modelovania.

Práve posledné dva kurzy sa jej stali osudnými.

Vedúci docent v núdzi požiadal krásnu Kingu, aby skupine kolegov poslúžila ako model pri výučbe kreslenia ľudského aktu, kým sa vedeniu školy nepodarí zaobstarať profesionálny model ako náhradu za model dlhoročný a časom už opotrebovaný, doslovne vyhorený, vyschnutý. Rozsievať na bližšie nedefinovanom poli znamenalo aj slúžiť. Kinga bez váhania a s nadšením prijala túto úlohu. Len čo zhodila posledné rúško z jej krásne modelovaného tela bol pre princeznu Kingu frenetický potlesk jej študijných kolegov najväčšou odmenou.

Len jedno rúško, čo ako bola ochotná slúžiť, sa Kinga zdráhala zložiť. Určite už tušíme, ktoré rúško si cudná bezúhonná princezna ponechala.

Princezna Kinga sa obnažila za účelom umeleckej tvorby až po posledné rúško.

Mlsný, v podstate svojej bytosti bezcharakterný zhýralý a chlipný docent odmietol pokračovať v prednáškach, ak princezna neodhodí i posledné rúško. Dôvodil, že rúško je prekážkou pri výučbe figurálneho kreslenia a on nebude ďalej za týchto podmienok pokračovať. Vzal svoju ruku a siahol si ňou na život.

Zdesenie, šok, nemal šancu zmocniť sa poslucháčov, lebo náhodne prítomný profesor modelovania, akademický sochár G., do atelieru prilákaný Kinginou krásou, bezmiernym pôvabom a chýrom jej nežnosti a neskonalej ochoty, okamžite s radosťou zaskočil za svojho mŕtveho kolegu. Len plátna a stojany boli nahradené podstavcami pre modelovaciu hlinu, ktorú študenti vyhrabávali veľkej debne. Sochár položil trasúce ruky na ňadrá netušiacej Kingy a zmyselne kĺzal cez štíhly pás ku oblým bokom a ukončil svoju výskumnú púť na pružne a pevne sa vypínajúcom gluteus maximus princezny. Tá zostala ako obarená stáť, ako by katatonicky stuhnutá, ako socha z bieleho mramoru.

Profesor sa čiastočne z opojenia prebral s zastretým hlasom oznámil, že model, teda Kinga, si musí ľahnúť a on predvedie na nej liečivú masáž. Bez ostýchania zamieril ukazovákom do pricezniho lona, pričom strhol aj to posledné rúško z Kingy, to, ktoré malo chrániť princeznu pred vírusovým nakazením.

“To radšej skameniem!”, vykríkla zdesene princezna.

Priľákaný nezvyklým hlukom vstúpil do ateliéru sám rektor. Slová princezny v bezchybnej spisovnej latinčine sa ozývali stlporadím ateliéru. Reagoval s istotou človeka zvyknutého viesť, riešiť problémy.

“Kameň, obzvášť mramor, sú drahé trvanlivé materíaly. Tie užívame len na významné diela. Obávam sa, že tentoraz nám musí poslúžiť borovicové alebo smrekové drevo, to je finančne dostupný materiál a pri dobej údržbe vydrží, kým princezná dospeje a rozmyslí si celú vec.

Neskamenieš nám Kinga, navždy nám zostaneš ako opica, aby si študenti uvedomovali, kam vedie nezmyselná neposlušnosť a nedostatok rešpektu voči učiteľskému zboru. Howgh!” Rektor opustil miestnosť a nevenoval už tej drevenej opici, kedysi krásnej Kinge pohľad...tá tam ostáva visieť, pokiaľ blogspot ostane.