Donne-moi ton adresse alebo “Donnez-moi votre adresse”???
Vždy francúzsky? Kto to ovláda a tomu rozumie, prečo by nie?
Samé nedorozumenie! Samo o sebe veľmi veľmi zaujímavý sen. Po rokoch opäť raz nečakane vo francúzštine. Prečo, mi na prvý pohľad nie je jasné. Nebol preto žiadny podnet z reality.
Boli sme na cestách. Počasie už silno jesenné. Ako nás nahnali do spoločenskej sály hotela, bolo to teplo veľmi príjemné. Sedenie bolo trochu ako v aule univerzity. Uchádzači o lekársky diplom sa tlačia aj na schodoch, stupňoch, na chodbe. Nikto neprotestoval. Solidarita visela nad priestrannou miestnosťou, nabitou do poslednej škáry. Celá naša skupinka sme však ulovili niečo ako kóju, kde sme sa všetci vtrepali. Museli sme len dávať pozor na deti, ktoré mali tendenciu stratiť sa v dave.
Zrelá až prezretá blondýna upútala ihneď moju pozornosť. S určitou gráciou ale dôrazne napomínala svojich zverencov, zrejme vnúčatá. My, profesionální starí rodičia, sme sa vďaka našej funkcii okamžite našli. Napínavá a intenzívna konverzácia, ktorej som bohužiaľ dobre nerozumel, po rokoch abstinencie reči, niekdajšej reči diplomatov, som nestačil všetko sledovať, čo mi táto pohľadná, elegantná dáma, zachovalá babička zdeľovala. Aby som sa vyhol trápnosti ktorá exponenciálne rástla, vyhovoril som sa a vybral som sa kamsi do šatne alebo kto vie kam. Ako som sa do auly vracal, oľutoval som svoju zbabelosť a suverénne, tak trochu nonšalantne, ako by samozrejme, som sa sklonil nad jej zlatistými vlasmi a zašepkal som, aby to naši nepočuli, tú osudnú vetu: “Donne-moi votre adresse!”
Keď som sa z toho príjemného sna prebral, zostal som od hanby ako obarený, hneď mi bolo jasné, padol som na svoju pyšnú hubu. Taký fičúr, za akého ma všetci inkluzíve mňa majú, spravil chybu!
Asi sa neodvažim tú jej adresu vyhľadať, hanbim sa za malú chybu veľmi...hoci to tykanie a vykanie považujem za blbosť, viď anglosasov.
Nie je to totálna blbosť?
