Na koľajniciach do “nikam tam v diaľke” na fotografii pána TlusŤjocha(viď https://tlustjoch2.blogspot.com/2020/12/tk005.html) sa na strede pražca tesne pred kilometrom “sedem-celých-tri” zjavilo znenazdajky jablko. Ono sa na tom obraze vpravo dole doslovne vynorilo. Ako zabudnutá ponorka zo starodávnej vojny alebo ako stará opitá veľryba.
Dejiny sa musia korigovať, prepísať: slávna rozprávka "Ako išlo vajce na vandrovku" nemá už od objavu, od zjavenia jablka na kilometri 7.3 opodstatnenie! (Nanajvýš ako historická melancholická spomienka, hlavne pre tých, ktorí túto báchorku boli navyknutí nespočetne veľakrát v rôznych variáciách bulíkať im do opatery zverným nezletilým poslucháčom, ako to bolo v mojom osobnom prípade, kedy som už nevládal vymýšľať stále nové, fantastickejšie, nepravdepodobnejšie obmeny tejto klasickej uspávanky.)
Predmetom ďalších kreatívnych činov a výskumov, hlavne zo strany literárnych vedcov, musí byť teraz nová, číro nevyčerpateľná tematika JABLKA, ergo "Ako išlo jablko na vandrovku", respektíve tiež úvaha, či sa jedná o Evine jablko pre Adama, či o jablko sváru, ktoré tam stratil Paris keď sa presúval z tej pustej pastviny, prípadne keď zliezol z opustenej krásnej Heleny, alebo z toho napoleonovho ostrova Sv.Heleny - podotázka sa natíska, aké koľaje vedú na zmienený ostrov? - cestou do Paríža, či cestou na Paridov súd a tak vlastne naveky cestou do dejín, či cestoval vlakom, alebo aj prečo uprednostňuje jablko koľajnice a nie elektromobily na ukľudnenie stúpencov našej známej Grétky a iných zelenáčov, či jablko uprednostňovalo cestovať na vandrovku v rámci trvanlivých pohonných látok a nostalgie radšej manuálne poháňanou drezinou, nespôsobiac žiadne ovzdušie kontaminujúce nečisté výpary okrem intenzívneho pachu potu ľudských prevozníkov, atp., atď., atď., bohatá nevyčerpateľná látka na skúmanie, studnica inšpirácie pre čerstvé mladé generácie, pre budúce pokolenia nádejných vedátorov,...aj vedeckých predátorov!
Diu vivere scientiam!
Ako išlo vajce na vandrovku - ako teda vlastne?
“Vajce sa v ľadničke nudilo, prípadne vajcu bolo v chladničke už zima”, tak som zvykol zahájiť ďalšiu kapitolu pravidelnej rozprávky uspávanky pred spánkom. “Vajce sa tak nedočkavo a prenáhlene, neopatrne skotúľalo von, padlo na kamennú dlažbu kuchyne, rozbilo sa a rozprávky je už koniec!”
Samozrejme takýto vývoj nespĺňal očakávania mladých dychtivých poslucháčov a vždy vyvolal búrku protestov. Tí starší vedeli medzitým už do konca riadne sami opravovať rozprávača, ktorý bol nezriedka na konci svojich síl, sám bol po celodennom plahočení dávno už na pokraji upadnutia do spánku, alebo vedeli ho často prinútiť predsa pokračovať ďalej v deji, ktorého vybájené fazety si obmieňali podľa vlastnej predstavivosti, fantázie. Dobre cielenými otázkami ma provokovali odpovedať, pokračovať, vymýšľať, až kým vajce nedosiahlo koniec svojej imaginárnej púte do ríše Hypnosa, čo bol účel tohto cvičenia. Pozitívny efekt tohto niekedy úmorného cvičenia spočíval v bujnom raste kreativity.
Vajce malo vlastnosť prehovoriť, získať, najrôznejších účastníkov svojho putovania. Tým našli neskutočne rôzne postavy z diverzných známych a menej známych legiend, bájok, histórie, ba mytológie, ako aj surrealistického rázu, svoj vstup a nové “rozumné” použitie, úlohu na mieru šitú, prispôsobenú, v nových neočakávaných dimenziách.
Za všetky možno najkriklavejší príklad: Lavička! Vajce nevedelo od prírody plávať. Plávať dokázalo len vo vriacej vode za účelom na “tvrdo” alebo na “hniličku”. Prvé kroky zamýšľanej ďalekej cesty viedli však cez potok. Lávka cez potok tu znázorňovala akýsi most a sľubovala pokračovanie započatej cesty. Zdvorilé vajce lavičku slušne pozdravilo, tak ako ho to doma naučili. “Pán Boh daj šťastia lavička, akože sa máte, ako sa vám vedie?”
Lavička šťastná, že sa môže s náhodným pútnikom aj porozprávať, nie ho len na svojom zhumplovanom, rokmi opotrebovanom drevenom tele preniesť, sa s radosťou ochotne pustila do konverzácie s vajcom a vysypala mu celý svoj žiaľ. Vzlykajúc mu vyznala svoj stres, povedala, ako strašne sa tu nudí, ako ju už chrbát bolí, ako sa jej hnusia tie zablatené topánky, čo musí na sebe trpieť keď po nej dupú neomalenci, vydržať skáčuce deti alebo čaptanie ťažkopádnych ustrašených tučniakov, ako ju nebaví čumieť celý deň a celú noc stále len na ten istý, nemeniaci sa obraz toho jedného alebo toho druhého protivného oprotivného brehu, a vôbec že už má toho vôbec dosť až po krk, plné zuby!
“Poďte so mnou milá pani lavička”, vyzvalo ju vajce. “idem do sveta. Aj ja som to už nemohol uzavretý v tej našej studenej chladničke dlhšie vydržať. Veď som tam čakal ako v nejakej väznici Spojených štátov na elektrické kreslo, hoci náš sporák beží na plyn.” Posťažovalo sa vajce.
Tak išli vajce, lavička a kocúr v čižmách, ktorý sa k nim s priateľským miauknutím tiež pripojil. Prištrachali sa až ku vysokánskym kopcom. Pomaly, pretože kocúrove čižmy boli nové, nevychodené a spôsobovali mu otlaky. To bolelo pri každom kroku viac než kurie oko, ktoré malo od svojej mamy naše vajce, skoro ako to známe otrepané varujúce príslovie “dávaj si pozor ako na oko v hlave!”
Nevedeli ako ďalej, pretože hory im bránili vo vyhliadke. Každý v tom historickom období poznal to heslo, ktoré bolo často nasprejované na fasádach vybielenych domov v Zürichu: “Freie Sicht auf Mittelmeer”, alebo po slovansky môže byť adekvátne interpretovaná táto tajuplná a hrozivá požiadavka mladej revolučnej generácie nasledovne: “Chceme slobodne vidieť na Stredozemné more”, čo mal byť zrejme synonym pre revolučnú požiadavku absolútnej slobody bez permanentných nátlakov rôznych omedzení buržuáznou postkapitalistickou panujúcou spoločnostou. O význame tohto bojového hesla nemali naši pútnici pod vajcovým vedením ani šajnu, im bol len jasné, že sa potrebujú dostať vyššie, aby sa mohli rozhliadnuť, kade ďalej na rebríčku ich fiktívnej cesty-kariéry, aby mohli plánovať, stanoviť, analyzovať, nasledujúce kroky vývoja ich vlastnej cesty v zrkadle reálnej perspektívy.
Zvyčajne, kým som sa v rozprávaní domotal až k tomuto bodu a dej náležite zamotal, zmotal a rozmotať nevedel či nevládal, moji milí malí poslucháči už spali. Beda ale, ak som sa v tom dojme, odhade mýlil a to mladé ľudstvo spalo len zdanlivo. Okamžite som bol vyzvaný v rozprávke pokračovať, čo bol ešte ten lepší prípad. Horšie a vzhľadom na neskorú hodinu nesmierne ťažšie bolo, ak bola požadovaná vedecká diskusia k nahodeným témam. Už len to prekliate prahistorické heslo generácie slávneho roku “šesťdesiat ôsmeho” skrývalo úskalia, vyžadovalo prinajmenšom minimálne dejepisné znalosti vývoja spoločnosti, aspoň teoretické vedomosti nadobudnuté zu štúdia Marxovho kapitálu, alebo par excellence byť aspoň trochu oboznámený s oným “Manifestom komunistickej strany” spomínaného bradáča a jeho kamoša Engelsa s trochu miernejšou bradou a tučnejšou peňaženkou. Ani znalosti pojmov sexuálna revolúcia, drogy, LSD, malomeštiacka pokrytecká morálka, neboli na škodu veci.
Karči Marx a Béďa Engels ako spoluautori…(Historická dobová podobizeň!)
(Autor nastaršia princezna infantka L., r.P. MMXX, XXV. VII., galéria Wollishofen Zürich.)
(NB: Asi tak v piatom semestri na vysokej škole technickej som získal známku “výborný”, bolo to fajn pre prospechové štipendium, lebo už som bol vtedy ženatý. Bol to síce trochu “fishy business”, ale nikomu to nespôsobilo bolesť. Na otázku, kto zapríčinil vojnu na povestnej 37. rovnobežke som nesprávne neodpovedal, že to boli Severokórejčania, načo docent s úškrnom požiadal o môj index , spiklenecky žmurkol a vypísal mi to za jeden...Oficiálne sme sa to učili presne naopak, všetko vždy závisí od ľudí, nie? Dva zápory - jeden plus…)
Iste uznáte, že rozprávať rozprávky na dobrú noc sa v zrkadle dejín takto spätne javí ako vyslovený horor. Preto som vďačne menil tému. Na scénu bolo treba uviesť nejakú novú silu, novú osobnosť, zápletku, aby človek vybŕdol z bahna, kam vlastným rozprávaním zapadol. Núkali sa viaceré možnosti, cesty. Kohút, orol, iný letec, iní špehovia, ktorí by sa vedeli ponad kopčeky povzniesť, proste postava schopná vidieť ďalej než na špičku svojho nosa, ponad prírodné bariéry ako sú kopce, jazerá, rieky, vyhĺbené priekopy, zátarasy, ploty, brány bez kľučiek, vysoké múry bez rebríkov zapadnuté podzemné chodby a konečne nájsť stratený smer cesty, putovania. Kvôli exotike a pretože som vtedy fajčil cigarety značky Camel som prednostne volieval do vajcovej expedície ako čerstvého člena ťavu. Ale jej krk ešte nestačil úplne na funkciu periskopu, tak pribudla žirafa. Tá so svojim dlhým krkom mohla vidieť ponad týčiace sa pahorky a skupinka pod vajcovým vedením mohla opäť vykročiť za jasným cieľom.
Samozrejme rýchlosť napredovania nebola žiaduca. Pravý opak. Snaha pôsobiť uspávavo svätila technické prostriedky. Ako medzičasom vytrénovaný, vyškolený, všetkými masťami mazaný rozprávač rozprávok som sa uchýlil k lacnému triku všetkých psychiatrov a iných šarlatánov a profesionálnych hypnotizérov a hlbokým ľubozvučným upokojujúcim hlasom opakoval magickú formulu pozdravenia - viď prvý kontakt vajca k lavičke -, ktorú som opakoval pri každom novom pocestnom, nikoho z rastúcej putujúcej skupinky nevynechajúc, až do zblbnutia kým som to všetko znova vyčíslil. Táto opakujúca sa monotonia pozdravných litánií, tak ako to poznáme aj z kostolných obradov, viedla zaručene rýchlejšie k cieľu než makový odvar.
Najväčší kameň úrazu - aby sám hypnotizér nezaspal pred svojím publikom...prá...ve... ter…a...z...
Pôjde to s jablkom lepšie?
