Vedel som čosi málo o vrchole, ktorý nesie meno Ďumbier. Sám som na ňom nikdy nebol. Ani na Chopku, tomto velikánovi Nízkych Tatier, hoci rád klamem, že na na tomto jeho nižšom a možno slávnejšom kolegovi som bol dokonca v sandáloch na boso. Ale to som nebol ja, viem to len z rozprávania rozhorčených vrchárov, ktorí to berú ako zneuctenie, keď poondení turisti z nížin takto znevažujú ich sväté kopčeky, loziac tam bez príslušnej horskej výzbroje. Odkiaľ mal však študent zobrať na vibramové boty z divej neopracovanej kože? Igor tam bol, aj Jasko, počas voľnej soboty, keď sme nemuseli makať na stavbe. Ja ale, aj Kony a Ľubo sme voľnú sobotu lopotili na stanici, za vyložený vagon uhlia sme mali každý stovku. Tie boty stávali vtedy okolo tristo, ale vagóny padli v nedeľu v krčme, takže zostali len sandále zvané kristusky, lebo jeden ich nosil zásadne len bez ponožiek, ako náš nebohý predchoda v púšti.
Jasko skončil ako úspešný inžinier a výborný džudista. Igor, zvaný “ťava”, školu nedokončil, pracoval tuším v televízii, stratil sa mi z obzoru. Nejaký krátky čas som pracoval v telke aj ja, ale nikdy sme sa tam nestretli. Ako som obstál prijímacie skúšky na Výtvarnú, architektúra exteriéru, technici prestali pre mňa takmer existovať, stretával som len pár starých skalných kolegov, ale aj tie spojenia pomaly rozpáral čas. Začal som sa teda profesionálne zaoberať umením. Literatúra vtedy len na okraji, nemal som ten írečitý základ chlapcov, ktorí vyrastali v nefalšovanom prostredí svojho rodného kraja, bol som v porovnaní s nimi vyložený bastard vo všetkých fazetách tohto slova.
Cítim to poriadne dodnes. Mám riadne zmiešné myslenie, čo sa reči, jazyka týka. Poznal som závor, pravdepodobne čechizmus, skôr som ale vlastne poznal “ingwer” a “ginger” talianske “zenzero” než ten zázvor, ale že sa z toho niekedy vykľuje ďumbier, som nesníval ani v najtuhších snoch. Povestný štít ako povestné korenie! Jasný dôkaz, že mi v porovnaní na rozdiel k iným literátom chýba to zázemie rodnej hrudy. Hrudy to veľkej ako samotný ten Ďumbier…
Myslím, že gramatiku ovládam nepomerne lepšie než kopa iných súkmeňovcov, ktorí stále žili a ešte stále žijú doma - i keď sa natíska zvláštna a veľmi sporná otázka, kde to doma vlastne je? - a toto tvrdenie si dovoľujem nahlásiť aj v súvise s mojimi novými krajanmi, teda v tom novom takzvanom domove. Nová nástojčivá otázka sa vynára na horizonte: rodný jazyk, nárečie, reč. Ktorá z nich to je, tá krásna najkrajšia? Alebo tá hnusná vypočítavá reč počtov, v ktorej počítame, kalkulujeme? Tá ktorou od srdca nadávame? Básnime, spievame? Tak či onak je to najskôr luxusná prostitútka, lebo s ňou často ešte spíme, prichádza k nám v snoch. Podozrenie: Nie je to teda neverná kurva? Myslím len s ňou, alebo myslíme v iných rečiach? Asi v tých, ku ktorým sa to práve hodí, pasuje…Veľký to pokrok, keď sa nám sny zdajú v rôznych cudzích rečiach.
Je mi ťažko prejsť po tomto úvode k Jakubovi. Kubo je medzitým už kreatívne a relatívne starý. Kreatívne, pretože sa nevzdáva. Relatívne v porovnaní so zdravšími špéciami jeho druhu. Jakub má často námahu udržať už len ten papier, ktorým sa chystá vytrieť si zadok, pre samotný tento akt uprednostňuje už pár rokov radšej teda ten drahý hajzel so sprchou, masážnou tryskou a fénom. Najviac mu dáva však zabrať skutočnosť, že postráda akúkoľvek väzbu k rodnej hrude - viď text vyššie - , ku koreňom, ktoré sú za roky tými prebehnutými búrkami alebo neskonalými horúčavami z umučenej pôdy vyvrátené. Nielenže netušil, aký význam má niekedy jeho krstné meno v rozprávkach, ale ani o ďumbieri ako korení nikdy nepočul…
Osamelý pútnik v púšti, takmer perfektne vybavený, študuje bedeker a šomre: “Kde do kelu nájdem v tejto pustatine pisoár?!?”
Jakuba už priatelia upozornili, že napr. “kotník” je českého pôvodu a je to teda slovensky “členok”, ale na jeho priezvisko ho nespravne informovali. Jakob sa volá Jakob Lechtaczka. To bolo vlastne príčinou, že sa aj jeho poradcovia zmýlili. Dobroprajne ho poučili, aby použil domáce meno. Podľa toho - ako si mylne mysleli prekladom z polštiny - by sa mal nazývať Jakob Posteváček.
“Weit gefehlt!”, ako sa hovorí nemecky. Kým totiž všetkými Jalubovými rovesníkmi používaný výraz pre klitoris bol odjakživa pošteváčik jedná sa opätovne len o čechizmus. “Írečitý” pravoverný slovenský výraz je totiž “dráždec”!
No nech sa prepadnem, myslel som, že po ďumbieri ma nič nemôže prekvapiť,
EPILOG:
Už nemôže nič prekvapiť
nanajvýš tak trochu dráždiť,
ako keby som mal v mozgu len samý dráždec,
ten ma potom dráždi
ako taký na púšti osamelý nadržaný jazdec ...
Kommentare