Teraz skúsim písať po koniec. Jedlo voní z dola z kuchyne. Korektúra prestáva zase nejako fungovať,
za to ale funguje prvý raz formát, ohraničený okraj!
Boris rozpráva o slávnej fotografii Marilyn Monroe nad mrežou vetracej šachty so zdvihnutou sukňou.
Na to rozprávanie nám Marilyn zaspievala svoju známu “Diamonds for Ever”, alebo ako sa to volá.
Kým fotku s božskou Marilyn fotili cez nespočetné opakovania, inú slávnu fotografiu
- červenoarmejec nad Berlínom - fotili v iný deň. bola naaranžovaná o deň neskôr,
pretože na fotenie v čase "jedna k jednej" už bola vtedy na fotenie tma.
Povedal by som, že obidva postupy sú vo výtvarných médiach legálne, opodstanené,
nič nemožno označiť ako “fake”. Sú to jednoducho legálne prostriedky vyjadrovania týchto druhov
umeleckého prejavu.
Napríklad, aby som bol konkrétny, nižšie publikovaná skica ľudožrúta, ktorý sa teší,
usmieva nad vidinou šunkových raňajok, je pre časť divákov nechutná, odpor vzbudzujúca,
pre iných skôr úsmevná, až milá. Pre mňa osobne, ako tvorca tejto snímky, je obsah na skrze prostý
až vulgárny. Ja viem, aspoň teda dúfam, že za ten krásny úsmev venovaný jednej dáme,
dostanem za odmenu prinajmenšom súdok sektu, ak nie krištáľový pohár vzácneho perlivého
šampanského. To je ten vedomý hmotný, materialistický prístup ku tvorčiemu procesu
- účeľ svätí prostriedky!
Rozžiarený kanibal v očakávaní…
Epilog: Dnes je hmlisté ráno, takmer presne štyri mesiace neskôr, nič sa nezmenilo,
len to šampanské si môžem pískať...
